Filipa a cit vystihnúť príhodné podmienky rozhodne má, čo diaľkárske úlovky na jeho konte jednoznačne dokazujú (tu nájdete tie, ktoré sme prezentovali u nás). A tak je zatiaľ (zrejme) jediným človekom, ktorý zo Slovenska zdokumentoval rumunskú „Rodnu“ (> 270 km). Dvakrát. Ďalším zo spektra jeho najcennejších kúskov zostáva napr. aj premiérový odlov dlho odolávajúceho Tupého z Kráľovej hole (~ 240 km). Je ale predovšetkým milovníkom prírodnej časti krajiny – pobytu v nej a jej zvečňovania pri ktorejkoľvek návšteve (viď napr. jeho články na Hiking.sk ; pod pseudonymom P. Nový), hoci zároveň smúti, že „ruské“ tlakové výše s jeho obľúbeným počasím „chodia“ čoraz menej. Peter FILIP.

 Začneme jednoznačne a zároveň veľmi podstatne. Kto je vlastne Peťo Filip?

Možno najvýstižnejšie bude začať tým, kto nie je. Nie som ani skúsený turista, ani skúsený fotograf. Napriek tomu ma tieto dva koníčky priviedli k tretiemu, ktorým je výhľadová fotografia, čo by mohla byť podkategória diaľkovej fotografie. Opísal by som ju ako snímanie krajiny, kde ďaleké obzory nie sú primárnym cieľom, ale skôr tou povestnou „čerešničkou na torte“ krajinárskej fotky. Z podstaty veci sa jedná o denné zábery, na rozdiel od typických predvýchodových / pozápadových fotiek ďalekých pozorovaní.

 Ako, kedy a prečo sa vyvíjal a vyvinul Tvoj vzťah ku krásnym a aj ďalekým výhľadom?

Asi to bolo kdesi vo mne vždy, už od detstva. Odkedy si pamätám, vždy som mal rád pohľady do krajiny z výšky. Väčšinou z lyžiarskych svahov, turistiku som nepoznal. To sa zmenilo tak pred 7-8 rokmi, keď našim deťom zmocneli nôžky natoľko, že sme ich začali brať na prvé výlety do prírody. Riadili sme sa systémom – ráno je pekne, ide sa. Zákonite sme sa skôr, či neskôr museli dostať do situácie, kedy nás poriadne vystrašila letná búrka, ktorá nás našťastie len tesne minula. To bol bod zlomu. Odvtedy sa samozrejmosťou stalo sledovanie predpovedí počasia. A celkom logicky sa najvyhľadávanejšou predpoveďou stalo jasno až polojasno. A tu sa už dostávame k nevyhnutnému záveru – z času na čas bolo niektoré jasno výrazne krajšie ako ostatné. Zrazu človek videl obzory, ktoré tam po väčšinu roka proste neboli. Chytilo ma to a nepustilo dodnes.

 V diaľkovopozorovateľskej obci si známy, čo možno vyčítať už z prvých odpovedí, predovšetkým ako „denný“ fotograf. Existuje popri slnkom zaliatej krajine ešte niečo iné, respektíve konkrétnejšie, čo by mala spĺňať Tvoja kompozícia? Prípadne prezraď, aké prvky, komponenty či momenty v nej obľubuješ?!

Tu je odpoveď stručná a jasná. Tatry. V širšom okruhu môjho operačného priestoru je viacero výhľadových kopcov a miest, či už prirodzených, alebo tých rúbaňových, z ktorých je možné vidieť Tatry. Keďže orientačná stredná vzdialenosť od našich veľhôr je 100 km, rozhodne to nie je bežná záležitosť. Ak už taký deň nastane, kompozícia Tatier na pozadí okolitej krajiny fotkám vždy prospeje, bez ohľadu na ohniskovú vzdialenosť.

Pózujúc spoločne s obľúbeným objektom. (archív P. F.)
 

 Mimoriadna dohľadnosť s „plechovou“ azúrovou oblohou je medzi ľuďmi s citom pre výhľady akiste najobľúbenejšia. V diaľkovom pozorovaní však vieme, že si vyžaduje obzvlášť priaznivú súhru mnohých relevantných faktorov. Tradičná otázka, ktorá však konkurenciu či nováčikov v tejto „disciplíne“ vždy zaujíma, teda znie: čo je pre / podľa Teba ten správny signál, kážuci vyraziť do akcie?

Signálov je niekoľko, napríklad stred tlakovej výše nad našou oblasťou, s dôrazom na stred, prechod frontu s následným vyjasnením, či jasný deň po chladnej, bezoblačnej noci. Náladu mi zlepší aj to, keď v predpovedi počasia zahlásia, že k nám bude prúdiť suchý vzduch. Nie však ten saharský, preferujem škandinávsky alebo ruský. To všetko sú aspekty, ktoré dávajú slušnú pravdepodobnosť, že prechádzka po kopcoch sa vydarí.

 Ako zainteresovaný čakateľ na, a lovec primárne za týchto špecifických podmienok bieleho dňa si určite veľmi povolaný nám priblížiť, respektíve zhrnúť, aké trendy v ich výskyte sleduješ vo svojom regióne.

Systematickejšie sa tomuto koníčku venujem zhruba 7 rokov a nie som si istý, či sa v tomto horizonte dá hovoriť o trendoch. Avšak na škále tohto obdobia môžem povedať, že počet dní s výbornou dohľadnosťou postupne klesá. Ako konkrétny príklad môžem uviesť mohutné kontinentálne tlakové výše so stredom nad Ruskom, ktorých výbežky až do strednej Európy dokázali zabezpečiť v chladnejších mesiacoch výbornú dohľadnosť aj počas 2-3 dní. V posledných rokoch si nespomínam na žiadnu. Dal by som to však do kontrastu s ďalekými pozorovaniami pred východom / po západe slnka v roku 2020, ktorý bol naozaj výnimočný.

 Na čo dbáš a nesmieš nikdy zabudnúť z pohľadu techniky pri príprave na fotenie i priamo v teréne?

Plne nabité batérie.

 Pri „fotolove“ na omamné ďaleké výhľady sa vyskytuje celý rad rôznorodých nástrah. V rámci ich predstavenia priblíž nezainteresovanému publiku tie, s ktorými má(va)š skúsenosť Ty.

Tak v mojom prípade by tou nástrahou mohla byť manželka. Ak sa totiž v takýto deň rozhodne ísť so mnou, výrazne sa znižuje moja schopnosť plne sa sústrediť na fotenie.

Z tých naozajstných nástrah by som určite ako úplne prvú spomenul fakt, že dní s vynikajúcou dennou dohľadnosťou (typicky vysoko nad 100 km počas obeda) je žalostne málo a s touto skutočnosťou sa prípadný záujemca jednoducho musí zmieriť. Takto čistá vzduchová hmota je v našich končinách v podstate veľmi zriedkavá anomália.

Druhou nástrahou, s ktorou treba rátať, je neistota výsledku. Je nevyhnutné rátať s možnosťou, že napriek všetkým priaznivým okolnostiam sa ďaleký horizont proste neobjaví. Platí to tým viac, čím vzdialenejší obzor chce človek uloviť a závislosť je skôr exponenciálna.

 Zrejme otázka z ríše ľahkej fantázie, ale súčasne možno aj na poctivé zamyslenie: ak by si mal moc citlivo otvoriť výhľady z jedného slovenského bodu či vrchu (šetrným, nie bezohľadným odlesnením miesta, prípadne navýšením o určitú metráž v podobe decentnej rozhľadne, apod.), ktorý by to bol a kvôli akému výhľadu či kompozícii?

Môžem hovoriť len za región východného Slovenska, ktorý ako-tak poznám. A tu v podstate žiadny. Pretože sa to už prakticky všade v rôznom rozsahu stalo, zďaleka nie vždy šetrne. Čo sa týka nového trendu v masovom budovaní rozhľadní, nie som jeho nadšeným fanúšikom, aj keď sú miesta, kde to dáva zmysel. Ako príklad by som mohol uviesť rozhľadňu neďaleko vrcholu Veľkého Miliča na juhu Slanských vrchov. Niekoľko stromov uvoľnilo miesto pre rozhľadňu, ktorá za vhodných podmienok umožňuje výhľad cez 200 km – na Slovensko, do Maďarska, Poľska, na Ukrajinu, a dokonca aj do Rumunska.

Skôr by som fantazíroval, ako riešiť iný diaľkarský problém, a to zákaz nočného vstupu do niektorých národných parkov, poskytujúcich tie najvzdialenejšie výhľady. Pre lovcov úsvitových či súmrakových ďalekých výhľadov je to nepríjemná skutočnosť.

Z pozorovania na Veľkom Miliči. Od miestnej rozhľadne až k poriadne vzdialenému horizontu. (archív P. F.)
 

 Dlhodobo sa pohybuješ v prírodnej sfére krajiny a zdokumentúvaš ju. Neváhaj pripojiť vlastné postrehy k odpozorovaným zmenám v jej dnešnom stave v porovnaní s minulosťou.

Ako to môže vidieť každý, neprehliadnuteľný je drastický úbytok lesov. Viem, že sme asi už na tom boli aj horšie, práve preto je tento vývoj neospravedlniteľný.

 Čo očakávaš od prírody a čo si ochotný pre ňu (u)robiť?

Mala by nám slúžiť ako únik (návrat) do normálnosti z našich umelých civilizačných ostrovov. Stačí ju neničiť, vystačí si sama. Ak už máme dnes niečo robiť, tak zalesňovať, zalesňovať, zalesňovať... Vrcholky výhľadových kopcov by mohli dostať výnimku.

V tatranskom teréne. (archív P. F.)

Zhováral sa a spracoval: dv