Spovedali sme dlhoročného zanietenca a skutočného srdciara pre ďaleké výhľady. Jedného z popredných poľských pozorovateľov. Človeka-diaľkára, ktorý má v ruke už nejedno cenné a žiadané pozorovanie (viď napr. na webe DO ). Refraktora . Macieja Majewského.

 Za štandardných podmienok je Veľká Fatra pohorím, z ktorého je najvzdialenejší možný pohľad na Alpy z Karpát. Ako chutí, dokázať „to“ ako prvý?
„Je to trochu ako dostať sa na pódium v nejakej športovej súťaži. Pokiaľ ide o fotografovanie prvých záberov na rekordnú vzdialenosť, je tu prítomná určitá rivalizácia, pričom vo väčšine prípadov sú šance osôb znalých v téme rovnaké. Je to dobre, pretože, rovnako ako v športe, vás to motivuje konať a nedovoľuje vám zaspať na vavrínoch.“

 Popíš trochu rozvitejšie, na základe čoho padlo rozhodnutie o výjazde do Veľkej Fatry?
„Rozhodol sa predovšetkým na základe analýzy meteogramov. Používam hlavne výstupy z dvoch stránok: windy.com a meteo.pl a zameriavam sa hlavne na oblačnosť, relatívnu vlhkosť, tlak a teplotu vzduchu a teplotu rosného bodu. V ten deň bola predpovedaná mohutná, ale tiež rýchlo sa pohybujúca výš so suchým vzduchom. Mal som obavy, či prognóza dobre zachytí čas presunu výše na trasu Veľká Fatra – Alpy, pretože meteo.pl síce vo všeobecnosti dobre popisuje časový priebeh počasia, no často sa pri ňom vyskytujú aj oneskorenia. Nakoniec ale všetko dopadlo dobre.“

 Aký bol Tvoj veľkofatranský program?
„Výjazd bol podriadený výlučne pozorovaniu a fotografovaniu. Na začiatku som bral do úvahy aj Ploskú, alebo Borišov, ale pozorovanie z týchto vrcholov so sebou nieslo podľa mňa príliš veľké riziko neúspechu, takže som na ne rezignoval. Uvažoval som aj nad zalyžovaním si, ale ani tu som nemal dobrý pocit, pretože na mnohých miestach bola snehová pokrývka príliš malá a bolo opäť správne, že som sa tohto nápadu vzdal.“

 V Poľsku a na Slovensku je iba málo ľudí, ktorí sa mohli pozerať na takúto extrémnu diaľku, povedzme za hranicou diaľkárskej superextratriedy 250 km. Priblíž preto všetkým, ako to asi vyzerá pri pohľade naživo.
„Ťažká otázka, pretože nedokážem dobre opisovať emócie. Na začiatku určite pociťujem vzrušenie a moje srdce bije rýchlejšie, ale o chvíľu už ma upokojujú krásy krajiny. Milujem splynutie s prírodou, a to ma ukľudňuje. No a diaľkové pozorovania sa zvyčajne odohrávajú za krásnych prírodných scenérií najčastejšie pri východe alebo západe Slnka, kedy sa odohráva úchvatná hra farieb. Všeobecne platí, že satisfakciu cítim pri každom pozorovaní a je ťažké povedať, či pozorovanie na 250 km vyvoláva dvojnásobné emócie ako pozorovanie na 125 km. V Poľsku sú vzdialenosti 200+ km už veľmi ťažké na realizáciu, pričom pozorovania za hranicou 250 km sú v skutočnosti iba dve, a tak už pri vzdialenosti 100 km máte pocit, že hľadíte naozaj ďaleko.“

 Diaľkoví pozorovatelia obvykle neradi prezrádzajú svoje konkrétne budúce plány. Môžeš nám ale každopádne povedať aspoň to, aké doposiaľ nezdokumentované ďaleké výhľady u nás by si si rád pozrel, nezávisle od toho, kto ich zdokumentuje?!
„Stále toho zostáva urobiť veľa. Zachytené ešte neboli rumunské Apusenské vrchy z Vysokých Tatier (~ 330-340 km) a Nízkych Tatier (~ 310 km), či napr. Sninského kameňa (~ 245 km). Sľubné je pozorovanie vrchu Pietroasa v pohorí Gutai z Vysokých Tatier (~ 290 km), alebo východného Čergova (~ 235 km). Zvedavý som tiež na Kőris-hegy z Ďumbiera (~ 230 km). Veľmi zaujímavé je pozorovanie rodnianskeho Pietrosulu z Makovice (~ 270 km) a Praděda z Kežmarského štítu (~ 235 km).“

 Vďaka za Tvoj čas. Na úplný záver už len trochu sentimentálna otázka. Čo ti dali a dávajú diaľkové pozorovania?
„Aj toto je ťažká otázka. Určite pridávajú originalitu do života fotografa. Konieckoncov, na webe je obrovské množstvo fotografií západov slnka, zasnežených hôr, alebo kvitnúcich šafránov. Všetky sú krásne, ale vždy budú len ďalšími zábermi často fotografovaných objektov. Snímky s diaľkovými pozorovaniami sú dnes oveľa populárnejšie, než povedzme pred 5 rokmi, ale stále sú špecialitami. A presne tak ako je uvedené v otázke: je tu veľa sentimentu. Diaľky som začal pozorovať už dávno a stále sa v pamäti vraciam do času, keď som v zime z rodných končín, t.j. zo Sadeckých Beskýd, sledoval vzdialené ukrajinské poloniny.“

Maciej Majewski pri práci na Ostredku 2.1.2020 pri súmraku. Foto: Joanna Bajorek

Zhováral sa a spracoval: dv